„Krajec" bol unikátnym typom človeka. Narodil sa isto preto, aby zabával ostatných a dobre sa pri tom zabával aj sám. Už ako sedemročný vraj v trenčianskom kine uprostred nejakého filmu na celé kino vraj spontánne vykríkol: „Ja chcem byť herec!" A stalo sa. V povojnovej haravare ho matka učila spievať slovenské ľudové piesne, učil sa hrať na husle, počúval a poznal všetky vtedajšie slovenské šlágre z rozhlasu, sestričkám rádu „Notre Dame" ako štrnásťročný vnútil, že bude spievať v pašiách ako Ježiš, hádzal diskom, venoval sa cyklistike... Otec chcel mať z neho ale hoteliera, no Krajec ako sedemnásť ročný však prichádza do Bratislavy študovať na Vysokú školu múzických umení a tým sa všetko mení.
Nemá význam, aby som tu vymenoval celú jeho košatú kariéru. Iste si ho pamätáte v rôznych roliach, hereckých, filmových, humoristických či konferencierskych postáv, poznáte aspoň zopár z jeho stovák pesničiek... Pre mnohých zostane nezabudnuteľný v televíznej relácii Repete, kde oživil celé generácie spevákov stredného prúdu na Slovensku, mnohí si ho budú pamätať ako zabávača, gazdu v Hostincoch pod gaštanom, z Vtipnejší vyhráva, rozhlasových zábavníkov, z federálnych Silvestrov v televízii... Niektorí si spomenú aj na jeho divadelné role v Revízorovi, či jeho režírovanie na Novej scéne, kde prvý pozval späť z „ilegality" dvojicu Lasica-Satinský, kde režíroval prvý slovenský, dnes už legendárny muzikál Cyrano z predmestia...
Nájdu sa aj niektorí, čo ho nenávideli, čo sa s ním rozišli, čo sa k nemu aj po jeho smrti nehlásia, čo odsudzujú jeho nepodstatné „pokleslé" nahrávky..., nuž ale taký je už život a odvrátená strana komikov. Je oveľa ťažšie ľudí rozosmievať, ako ich rozplakať. Na Leteckej ulici, kde Ivan aj s jeho úprimne milovanou manželkou „Babuľou" žil, bola vraj od sedemdesiatych rokov „najdlhšie otvorená krčma" v Bratislave. Ten, kto tam, čo len raz nebol, v slovenskej kultúre asi veľa neznamená. A tí, čo Krajca ozaj dobre poznali vedia, že to bola osobnosť formátu, ktorá, ak by sa venoval len jednej činnosti, trebárs filmovej réžii, mohol by získať aj pár Oskarov.
Civilizovaná spoločnosť si vie uctiť pamiatku osobností aspoň nejakou formou pripomenutia ich celoživotnej tvorby. Bol som rád, že som v Slovenskom rozhlase, kde inak Krajec zanechal množstvo nahrávok, mohol realizovať predstavu dramaturgičky Tamary Chlebovej a spolu s Orchestrom Pavla Zajáčka a spevákmi pripraviť živý spomienkový koncert Repete pre Ivana (vysiela sa s v nedeľu o 11.05 na okruhu Radio Slovensko). V sále Domu kultúry v Seredi bolo nadšené publikum a dúfam, že sa tá atmosféra prenesie aj cez vlny éteru k poslucháčom.
Pred dvomi mesiacmi som mailom poprosil aj generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, či nezvážil realizovať obdobný projekt (spomienkový koncert, či aspoň „lacnejší" strihový program s hosťami...) aj v tomto verejno-právnom médiu, kde Ivan Krajíček takisto účinkoval či vytvoril tucty programov. Nižňanského reakcia bola rýchla, no málovravná a dala by sa zhrnúť do vyjadrenia - „niečo pripravíme". Výsledkom je, žiaľ, len repríza staršieho programu kdesi po 23. hodine na Dvojke... Zdá sa mi to neúctivé, nehodné.
Viem, že ak by dnes Krajec žil, mávol by nad tým rukou. Možno by sadol do dodávky a po x-tý krát by išiel zabávať kdesi aj do najmenšieho kulturáčiku na Slovensku svojich divákov. Určite by nečakal na nejaké štátne vyznamenanie, on ten titul „národný zabávač" od ľudu dostal už dávno, ale hovoril by tie svoje originálne vtipy, glosoval všetko naokolo a naďalej v refréne zvučky Repete spieval: „...čo bolo dobré, to stále dobré je!"
Tak Ivan, zdravím Ťa, hocikde teraz si. Tu na Slovensku je bez teba smutnejšie, no ty si určite v dobrej spoločnosti - a je tam veselo.
